Neočakávaný

Neočakávaný sa zjavoval vždy na miestach, kde ho najmenej očakávali. Ako inak. Mal to v povahe. Bol to starší drobný mág s briadkou typickou pre Obyvateľov, ktorí pričuchli k tomuto umeniu. Mal zlú náladu. Mračil sa a hundral si popod nos. Dnes sa už druhý krát trepal schodami do rozpadnutého podkrovného bytu.
Okrem pavučín, haldy harabúrd, šesťdesiatich výtlačkov Domácej kuchárky, o ktorú nemali záujem ani Adventisti poslednej strany a jednoho deci vzácnej zelenej tekutiny uloženej v tajnom úkryte za jednou z tehál, očmudenej dávnym požiarom, obsahoval byt aj pána Krivá-ruka.
Keď sa Neočakávaný zjavil vo dverách (ak sa diera v stene dá nazvať dverami), Krivá-ruka prekvapene nadvzhol obočie: ,,Vás som tu dnes druhý krát nečakal.“
,, Áno, áno, ja viem...“ zamrmlal mág a prekľučkoval pomedzi stĺpy z kníh, ,,Zistil som, že budem potrebovať toho potkana už dnes.“
,,Ach ták,“ zamračil sa Krivá-ruka a siahol k ozdobnej klietke zakrytej čiernou látkou, ,,A predpokladám, že celého...“
Neočakávaný len zamrmlal a prepchal sa bližšie ku stolu, kde klietka stála.
Potkan pozeral čiernymi očkami pomedzi mreže a zhrdzaveným chvostíkom vystrašene udieral o podlahu. Trochu pri tom vŕzgal.
Majiteľ bytu k nemu natiahol vskutku impozantne krivú ruku, a vtedy mechanický potkan znehybnel, pretočil sa na chrbát a začal sa otáčať okolo vlastnej osi. Oko, ktoré plávalo na stole v náleve vo vysokej ampulke sa pokúsilo vypleštiť samé seba, ale nespokojne zistilo, že bez svalstva naokolo to nepôjde, tak len demonštratívne narazilo do sklenej steny.
,,Nuž, treba ešte niektoré detaily doladiť.“
Neočakávaný vydal neurčitý zvuk, ktorý sa dal považovať buď za nadávku alebo odkašľanie. Krivá-ruka si vybral odkašľanie.
,,Chýba mi niekoľko súčiastok. Ale viete, ako to chodí. Inžinier má na ne monopol. Čo ja môžem...“
Neočakávaný zase vydal ten zvuk a zamračil sa ešte viac. ,,Čo vám chýba?“
,,Malinká vodováha, hlavne. S ostatným si snáď poradím,“ konštruktér sa zahľadel na mága. Jeho tvár nejavila pochopenie. ,,Aby nestrácal rovnováhu predsa,“ dodal neisto.
,,Ach, áno, áno,“ prisviedčal mág rýchlo, ,,no tak ja sa pokúsim popýtať.“
,,Stihnete to ešte dnes?“
,,No tak s tým nepočítajte!“ odvetil a zmizol za dierou v stene.

Autor: Meluzína

Zrada

Ohromné zadunenie zvonca zatriaslo celým domom. Jeho obyvatelia však už boli očividne zvyknutí, pretože nikoho tento neprirodzený zvuk neprekvapil. V tom dome sa už nič nezdalo celkom prirodzené. Ani ten až príliš starý majordómus, ktorý sa ledabolo presunul dverém a za ich hlasného škrípania ich otvoril…

Za dverami sa objavil mladý muž nie príliš vysokej postavy so skriveným úsmevom na tvári. Odhliadnuc od toho, že mal ľavé oko väčšie ako pravé, vyzeral celkom slušne. Pozrel sa s opovrhnutím na majordóma a vstúpil.

„Jon,“ privítal ho majiteľ domu, vysoký starec sediaci v kresle za masívnym stolom fajčiaci divne zapáchajúcu cigaru, „čo máš pre nás tentokrát? Ďalšie zlé správy?“ Starý muž sa uštipačne usmial.

Jon zadumane prikývol hlavou, na čo sa úsmev na starcovej tvári ešte viac rozšíril. „Pane, potvrdil sa predpoklad, že rodina, ehm, Wilsonovcov má vo vašich radoch špeha...“

„Skutočne?“ odpovedal provokatívne otázkou a vypustil z úst obláčik dymu. „Takéto správanie z ich strany ale bolo veľmi predvídateľné a počítali sme s tým, milý Jon--“

„...už niekoľko rokov.“

Inak vždy pokojnému starcovi sa rozšírili oči a prstami skoro rozmrvil cigaru. „Čo si to --“

„Rodina Wilsonovcov už dlhé roky vie presne o všetkom, čo robíte -- ako vy, tak i ostatní členovia vašej rodiny, pán Pelegrin.“

„To, to nie je možné, to nemôže byť pravda! Pelegrinovcov by si nikto nikdy nedovolil špehovať! Ako dlho?!“ Starec vzrušením až vstal z kresla.

„Približne odvtedy, čo ste presadili všeobecný zákaz kriedy. Nechceli dopustiť, aby sa niečo také ešte raz zopakovalo...“

„A-a-ale, ... zákaz kriedy bol uznaný pred vyše dvadsiatimi rokmi!“

Mladý návštevník opäť smutne pokýval hlavou.

„Nie, nie, to nemôže byť pravda --“ pokračoval Pelegrin v náreku, ktorý však v jednom okamihu skončil. Starý muž sa pozrel do zeme a v tichosti zvažoval možnosti.

„Pane?“ spýtal sa Jon opatrne. „Nenecháme o tejto veci rozhodnúť Súd?“

Pelegrin sa až šialene rozchichotal: „Áno, Súd... Ale neboj sa, nemýslim *ten* súd -- ty a tá tvoja rodina zaplatíte hneď teraz! Špeha nevynímajúc...“

„Pane, všetky svoje bývalé rodinné vzťahy s Wilsonovcami som už dávno prerušil a --“
„To ma nezaujíma! Zaplatíš, ak si v tom zapletený!“ Starec na to, ako nemotorne vyzeral, až príliš rýchlo otvoril priehradku v stole a vytiahol z nej staromódny revolver s predĺženou hlavňou, ktorý namieril na Jona. „Tak a teraz sa rozhodne...“

„Nie, pane, prosím, ja vôbec za nič nemôžem, nebudete si predsa takto špiniť ruky, tých pár mesiacov do Trhu predsa vôbec nie je veľa...!“ prosíkal Jon, no pri pohľade na šialenstvo v Pelegrinových očiach až vykríkol.

Starec odistil zbraň a začal pomaly prednášať slová…

Nech pravda sa objaví,

keď tento nástroj vyjaví

útroby svoje a všetko v nich

pre škodu nikoho a iba tých,

ktorí škodia mne i mojej rodine,

nech trpia hneď v tejto hodine!

Potom tento starý muž, ten najstarší a najmocnejší z celej veľkej rodiny Pelegrin, stlačil spúšť.

Nasledoval obrovský rachot a zrazu sa celý svet zmenil: to málo svetla, čo prenikalo zašpinenými oknami do domu, zmizlo, pretože i samotné slnko akoby začalo sálať tmu namiesto svetla. Strom za oknom akoby na mieste zomrel, akoby sa bol schúlil do klbka a už nikdy nechcel, aby ho niekto videl v celej jeho kráse.

Pelegrina odhodil výstrel naspäť do kresla, no revolver stále zostal visieť vo vzduchu tak, ako bol vtedy, keď sa z neho vystrelilo.

Jon, prvý Wilsonovec, ktorý kedy stál na pôde Pelegrinovcov po dlhých rokoch nezhôd, sa však od bolesti zrútil na zem. Všetko na ňom bolo tak, ako pred vstupom do domu až na jeden predmet, ktorý bol priamo v jeho srdci. Bez krvi, bez výkrikov Jon Wilson zomieral na zásah guľkou z revolveru, ktorá si sama našla svoj cieľ a cestu k nemu… takisto ako majordómus, ktorý od začiatku návštevy stál pri dverách.

Jon sa ho nemo spýtal: „Ty?“
Majordómus iba sklopil oči…

A potom zmizli, pretože skutoční Obyvatelia nezomierajú –– hoci sú to zradcovia.

autor: Andros