streda 6. augusta 2008

Spomienky

Romanka sa prebudila. Keď videla, že Július spí, nežne ho pobozkala na čelo bez toho, aby ho prebudila. Potom zatvorila oči a začala spomínať na udalosti predošlého dňa.

Trh bol vždy veľkou udalosťou. Tento bol prvý, ktorého sa Romanka zúčastnila. Spomínala na hluk, rôzne pachy vznášajúce sa vo vzduchu, a taktiež na ľudí. Na mnohých ľudí, ktorých sa bála. Na smutného Gentlemana neustále jej podstrkujúceho básne. Na jej vlastnú sestru Hortenziu, ktorá ju neustále zahanbovala. Na majordóma Wilsonovcov, ktorý jej na chvíľu úplne zamotal hlavu...
Stalo sa to tesne po tom, ako prvýkrát stretla Júlia. Július jej vtedy pripadal tak... neohrabane, umelo, strojene... A potom stretla toho pána, ktorý sa jej venoval, ktorý jej daroval kvet... V tom momente si uvedomila, že chce iba jeho. Zároveň si však uvedomila, že to nebude možné. Aj keď, možno keby sa za Júlia alebo niekoho z rodu Wilsonovcov vydala jej sestra, rody by sa aj tak spojili... A o to sa vlastne Romanka s Júliom už vtedy snažili – dosiahnuť, aby sa spojili osudy iných dvoch mladých ľudí z ich rodov. Aj keď im už vtedy asi bolo obom jasné, že to nepôjde.
Prišlo pár veľmi krutých momentov. Keď Hortenzia oznámila, že miluje majordóma Wilsonovcov, keď stále niekto chodil okolo Romanky a želal jej veľa šťastia v manželstve... Sestrine ubezpečovanie: "Ja viem, že ty ho miluješ... Však po svadbe budete šťastní..." Ach, keby len jej sestra vedela! Ale následne by jej spravila zo života ešte väčšie peklo. Boli to chvíle, ktoré by Romanka najradšej vymazala z pamäti. A popritom si čoraz viac uvedomovala, že svadba je nevyhnutná...
Nakoniec to bol práve majordómus Wilsonovcov, ktorý ju presvedčil, že svadba s Júliom je iba politický zväzok. A že potom bude môcť byť navždy jeho... A tak súhlasila so zásnubami.
Stalo sa to tesne po zásnubách. Romanku navštívila Choroba a prekazila jej plány týkajúce sa svadby. Získaný neduh sa totiž začal okamžite prejavovať:
„Nevieš, kde je tvoja sestra?“
„Nie.“
„Nechcete si znovu zrekapitulovať tradície týkajúce sa svadby?“
„Nie...“
Až nakoniec sa stalo to, čo sa muselo stať. Keď pred oltárom vypila prípitok, uvedomila si, že Júlia predsa len miluje...
„Berieš si Júlia Wilsona z vlastnej vôle za právoplatného manžela?“
„Nie,“ zašepkala, no v skutočnosti chcela povedať áno... Pár sekúnd bolo ticho, a potom sa rozpútalo peklo. Július chvíľu Romanku bránil, no nakoniec odišiel. A Romanku čakal krížový výsluch. Prečo to urobila, či to skutočne chcela urobiť, či ju niekto donútil... Po chvíli si konečne niekto uvedomil, že Romanka vie odpovedať iba „nie“. A vtedy konečne pristúpila Choroba a chorobu z nje sňala. A po chvíli Romanke poskočilo srdce, pretože Július sa vrátil...
„Berieš si Júlia Wilsona z vlastnej vôle za právoplatného manžela?“
„Áno.“

Romanka sa usmiala. Ešte včera bola odhodlaná potajme sa stretávať s majordómom. Ale teraz bola šťastná, že vedľa nej leží Július. Aj keď im pani Biringerová ako svadobný dar priniesla nešťastie, Romanka verila, že s Júliom všetko prekonajú. Veď ich predsa spája silná, akoby čarovná láska...